reklama

Jsem tady správně? (2. časť: Zarábaj keš!)

Keď máte 24 rokov a presťahujete sa na vlastnú päsť do úplne cudzieho mesta, kde poznáte dokopy 5 ľudí (a to ich fakt len poznáte, skrátka, nie sú to kamaráti, ktorým keď o tretej ráno zavoláte, že vám je smutno, pôjdu sa s vami opiť a hulákať po cudzom meste), nemáte totálne žiadne peniaze a ani nikoho, kto by vám ich požičal, musíte si nájsť prácu. Prácičku. Hocičo, len tak na rozbeh. Aj v hypermarkete budem dokladať toaletný papier, aj volakde v bare budem umývať záchody, aj aj aj...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Trochu som očakávala, že nájsť si prácu nebude problém. Lebo som Slovenka a každý mi tu rozumie, lebo som študentka a to je pre zamestnávateľa výhodné, lebo som super a mám milión vecí v životopise, lebo pôsobím milo a zodpovedne a úctivo a snažím sa a pekne artikulujem a furt sa usmievam a moje podanie ruky! To je podanie ruky! Nie len tak hocičo.... toto všetko by som možno zúžitkovala, keby ma boli pozvali aspoň na jeden pohovor! Nemusia všetci miliónti, ktorým som poslala životopis, ktorý som volala, ktorým som hento a toto... aspoň jeden!

Dva mesiace nič... október, november (říjen a listopad) N I Č... väčšina ani neopovie na mail, keď im potom zavolám, tak ma pošlú preč, lebo: my Slováky neberem, to víte, s tim je moc administrativy...
A tím, že nám životopis a motivační list pošlete v češtině nás neoklamete!!!
(to nepovedia, to si len myslia)

Potom, predposledný novembrový deň sa na mňa usmeje šťastie (ale totálne falošným úsmevom) a idem rovno na DVA! pohovory:

I.
v pracovnej ponuke je toto: asistent prodeje v obchodě s luxusními bytovými doplnky
predstavujem si: nejaký taký gýčový obchodík s tými akože vintage bytovými doplnkami, čiže fejkové vtáčie klietky, všeliaké kovové tabuľky s tými kokakolagirls, všetko biele a provensálsky levanduľové, plechové dózičky, vešiak na kabáty v tvare rozkošného plyšáka, v ktorom sú zakomponované hodiny tam, kde má medveď brucho a tak
vravím si: okej, veď čo, nie je to síce úplne môj štýl, nikdy by som si to domov nedala, ale robiť tam môžem, jasné, môžem, čo by nie
skutočnosť: trepem sa tam cez celú Prahu pešo, lebo nemám električenku (tu sa to volá lítačka, lítačku nemám, lebo šak bývam v Prahe 1 a mám to blízko a idem pešo, lebo mám čas, lebo nemám prácu a lístok si aj tak nemožem dovoliť). prídem tam za hodinu, lebo sa cestou dvakrát stratím (klamem, trikrát a viac), no, skrátka, prídem tam a... A TOTáLNE NIč... je tam ďalších 7 ľudí, všetci Češi, jeden chalan, dve baby a ostatok slobodné matky s dvoma a viac deťmi. náplň práce: najprv beháš po ulici a zháňaš ľudí, od ktorých hoci aj násilne vymámiš telefónne číslo, potom im voláš a pozývaš ich na prezentáciu, potom robíš prezentáciu, kde prezentuješ tovar a potom chceš (zase hoci aj násilne), aby si od teba ten tovar kúpili, lebo TY NEMÁŠ PLAT, TY MÁŠ PROVIZI.
pýtam sa: naháňač ľudí a prezentovateľ a vnucovateľ je asistent prodeje? ulica a prezentačná miestnosť je obchod? a debilné superzdravé hrnce sú luxusné bytové doplnky? zbláznili ste sa?
výsledok: my vás teda berem! jedinou ze všech sedmi!

II.
v pracovnej ponuke je toto: vedoucí prodejny s fair trade textilem, flexibilní pracovní čas, vhodné pro studenty, zajímavé platové ohodnocení
predstavujem si: obchodík s takými etno handrami, čo majú hodnotu 10 korún, ale stoja milión a k tomu korále vyrobené z mušlí a z kokosovej škrupiny a z vysušených výkalov neviem akej opice. mohla by som povedať, že to nie je môj štýl, lebo ani nie je. ale bol! keď som mala 14 rokov, frajera, čo hulil 15krát denne a pocit, že kožené topánky sú obuv satanova.
vravím si: idem tam! nielen kvôli nostalgii, ale hlavne kvôli tomu, že sa mi konečne niekto ozval, nechcem predávať debilné superzdravé hrnce a nemám z čoho žiť.
skutočnosť: trepem sa cez celú Prahu peši (stratím sa len dvakrát, takže som na seba pyšná), sú tam tri životom oklamané a zničené päťdesiatničky v teplákoch, čo na mňa pozerajú celkom hnusne. myslím si, že by sa mali dať vypchať. ale najprv by sa mali umyť. pohovor prebieha milo a príjemne, ale! náplň práce: vedúca prodejny, to áno, ale vykladáš aj tovar, aj koordinuješ ľudí, ale to sú ľudia, čo sú na dôchodku a majú alzheimera, lebo my sme takí, že im pomáhame. no, každý deň 6 hodín, niekedy v sobotu...
pýtam sa: predávať šaty po ľuďoch, čo zomreli je fair trade? možnosť vybrať si, či budem v práci každý deň v týždni doobeda lebo poobede a žiadne voľno nikdy nikdy je flexibilný pracovný čas? a 6000 korún za týchto 180 odpracovaných hodín mesačne, keď budem musieť dohliadať na alzheimerové starenky a robiť, čo sa im nepodarí, to je to "zajímavé platové ohodnocení"?
výsledok: vzali ma. no, super.

A čo teraz?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ja predsa nemôžem predávať po uliciach hrnce. A nemôžem zabiť každý deň pol dňa tým, že dohliadam na starenky a predávam veci po mŕtvych. Áno, nemám si moc za čo kúpiť rožok, ale toto fakt nie. Toto nie, Zina, toto neprehryzieš, neprekonáš, nemôžeš, nedávaš...

Nakoniec som sa piate cez deviate dostala k nejakej práci. Trhám lístky v najgýčovejšom pražskom divadle, kde sa nehrá hádam jedna normálna hra. Len samé veľmi neúspešné prerábky veľmi úspešných filmov a stupídne komédie. Ale je to práca a výplata mi chodí. Robím iba večer a sú tam príplatky za "přesčasy" a nepretrhnem sa tam a kolegovia sú tiež študenti a sú niekedy aj milí a dobrí a zábavní.

Vždy, keď prídem domov, mama mi síce povie, že by som mala robiť scénografiu a nie trhať lístky, že takto zo mňa nič nebude a ja potom plačem a vykrikujem na ňu veci, čo ma mrzia ešte predtým, než ich vyslovím. Ale prácu mám.

Keď sa chcete zamestnať v Čechách a ste Slovák, tak potrebujete taký papier, čo vám dajú v práci, aby Európska únia vedela, že pracujete v inej krajine ako máte trvalý pobyt. Takže normálne dostanete vypísaný papier, s ktorým vás pošlú na úrad na Vinohrady, kde čakáte sto hodín, lebo tam nemajú informačné okienko a pred vami je tisíc ľudí. A teta na Vinohradoch vás pošle na Žižkov, lebo ona toto nemá v kompetencii, tak idete na Žižkov, kde vás pošlú znova na Vinohrady, ale k úplne inej tete, ktora vás odmietne vypočuť a pošle vás znova na Žižkov, ale do celkom inej budvy k úplne, ale fakt úplne inej tete, ktorá je už konečne tá pravá (ale možnože ani nie je, ale len vidí, že máte slzy v očiach a vonku prší a vy už ste týmto zabili 4 a pol hodiny a minuli ste milión korún na mhd, lebo ak by ste chodili pešo, tak vám to trvá tri dni). A čo urobí tá teta? Vezme od vás ten papier, strelí tam jednu pečiatku a hodí si ho do šuflíka. A ešte len teraz sa vám chce plakať a kričať, lebo: do horúcich pekiel! to nikto v celej Prahe tam nevie trafiť tú pečiatku?!

No a v divadle, kde pracujem sa za najväčší vtip považuje to, že som Slovenka. Niekedy sa kolegovia zabávajú tým, že hovoria po slovensky, že hovoria po slovensky a tvária sa akoby hovorili jazykom neandertálcov. A hovoria aj, že najškaredšie české slovo je Slovensko.

Ale oni nie sú zlí, oni si myslia, že to je fakt vtip. Oni majú takýto DEBILNÝ a SKRZ NASKRZ PREHNITÝ humor. No, napríklad druhý najväčší vtip je, že môj kolega je gay, tretí, že kolegyňa má veľké brucho, štvrtý, že druhá kolegyňa je diskalkulička a nevie vypočítať koľko je koľko. Zábava jak hovado.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale mám výplatu! Mám výplatu.

zina veličková

zina veličková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

špagety sú ku kečupu najlepšia príloha, pretože vôbec nezatienia jeho znamenitú chuť Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenájednoruké zápiskykatastrofy životaprahaNESÚKROMNÉZARADENé

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu