Po práci čakám na kamaráta na pive a kým príde vypočujem si takmer rozchodovú hádku. Slečna svojmu Frajerovi vyčíta, že si už dva roky nekúpil nič nové na seba.
(Zdá sa mi to úplne absurdné. Veď to je jedno, čo kto nosí. Myslím na to, že keby som mala frajera ja, nikdy by som mu nič také nevyčítala. Veď keď nemá vzťah k nakupovaniu oblečenia, tak nech nenakupuje, no a?)
Slečna pokračuje, argumentuje a Frajer na ňu pozerá a hovorí: Posloucháš se? Posloucháš se vůbec?
A ona kričí, stále sa hnevá, hovorí o tom, že keď môže on od nej vyžadovať, aby bola preňho príťažlivá, prečo neurobí to isté pre ňu? Prečo chodí dva roky v tom istom svetri a od nej vyžaduje aby nosila opätky a make - up a vyzerala dobre, aby ho reprezentovala pred kamarátmi.
(Pomyslím si: keby som mala frajera a on by mi povedal, že ho mám "reprezentovať", tak sa strašne naštvem.)
Slečna už takmer plače, rozčúlenie sa stupňuje, každý v krčme po nich pozerá, ja sa snažím nepozerať, akože nesúdim, akože si čítam nápojový lístok. Slečna trieska všetkým, čo jej príde pod ruku, už jej nerozumieť cez slzy a je jasné, že o oblečenie vôbec nejde, že toto bude niekde zaryté, hnev možno ešte od času, keď si Frajer kúpil posledný nový sveter alebo neviem čo.
Frajer tam len tak sedí, nehovorí nič, pozerá na ňu pohľadom, ktorý hovorí len toľko, že jej ani trochu nerozumie. Namiesto toho, aby ju objal, namiesto, aby povedal: počuj, všetko ma to mrzí, neplač...
(Niekedy si myslím, že sa treba ospravedlniť, aj keď človek nemá pocit, že by urobil niečo zlé, niekedy treba toho druhého objať, aj keď na vás vreští, plače, tečú mu slzy a sople a v ruke mu praskne pivový pohár, pretože ním tresol o stôl tak silno, až sa toho sám zľakol.)
Frajer nehovorí nič, nevyzerá, že by mu to bolo trápne, že by sa hanbil, lebo ho pozoruje celý podnik, to vôbec nie, pozerá na ňu pohľadom, ktorý hovorí: nebuď hysterická, prosím ťa...
Potom príde za mnou Kamarát. Oni stíchnu, sedia tam, dopíjajú pivo, nič nehovoria, Slečna si zapáli cigaretu, Frajer sa na ňu vyčítavo pozrie, ale nepovie nič, ona nič nepovie, sedia tam ešte hodinu a potom bez slova odídu. On to zaplatí, ona mu strčí do vačku peniaze a tak.
(Rozmýšľam nad tým ešte dlho, aj po tom, ako odídu. Kamarátovi o tom nepoviem, ale už mi nie je úplne dobre.)
Dnes nebudem dlho, hovorím Kamarátovi a odídem možno pol hodinu po nich.
A cestou domov sa rozplačem v električke (tzv. tramvaj), lebo šak čo, šak som v Prahe, Praha znesie.Plačem, lebo je mi jednak ľúto tej dvojice, je mi ľúto Slečny, ktorú niečo trápi a Frajera, ktorý to nechápe a asi si fakt myslí, že sa naňho Slečna hnevá kvôli tomu, že si dva roky nekúpil sveter. A plačem a plačem ako taká fontána za všetky krivdy sveta.
Rozmýšam nad tým, či sa takéto veci diali vždy, či som ich len nevidela alebo je to nejaké nové... tieto nekontrolované explózie emócií, či je to tou Prahou, lebo v malomeste sa ľudia fakt hanbia... Myslím na tie zmätené labute pri ceste a vtedy mi to dôjde. My sme ako tie labute.
Sme ako tie labute, sme zmätení, lebo niekde viazne jar.