I. Cintorín psov
Keď Zina bývala v malej obci pri Zvolene, vo vedľajšom dome býval Starý Chlap. Keď píšem starý chlap, predstavujem si samotárskeho trochu pomäteného muža, čo si doma stavia labyrinty z novín. Tak toto nebol on. Tento Starý Chlap mal normálny pekný dom (no, ako sa to vezme, pekný, jemu sa teda dosť páčil), manželku, deti a vnúčatá, robil kdesi čosi (neviem už čo, ale mal prácu, do ktorej chodil) a chodil aj do krčmy. Krčma v malej obci pri Zvolene, kde Zina kedysi bývala, sa volala Hostinec na rázcestí, ale všetci aj tak vždy hovorili, že idú do Stana. Nie ku Stanovi, normálne: do Stana.
No, pokračujem o Starom Chlapovi. Starý Chlap mal aj záhradu a cez plot Zinu strašieval tak, že jej hádzal pod nohy žaby, keď sa niekedy vyskytla vonku.
Okrem záhrady a domu mal Starý Chlap ešte jeden ilegálny pozemok v lese neďaleko domu. Tento pozemok si zabral sám a nikto mu nič nevyčítal.
Na tomto kúsku zeme mal Starý Chlap cintorín pre svoje psy, ktoré strieľal. Tým strieľaním nikomu nepomáhal, pretože nikdy nestrieľal besné túlavé psy, choré psy alebo psy, u ktorých by sa zastrelenie dalo nejako ospravedlniť. Strieľal psy, ktoré si kúpil.
Prebiehalo to takto:Starý chlap si kúpil psa. Väčšinou dosť drahého a čistokrvného a krásnosrstého, ktorý by mu spríjemnil život a mal ho rád. Pes bol milý a zlatý a hravý, pokým bol šteniatko. Keď sa zo šteniatka stal normálny dospelý pes s poriadnym hlasom, Starý Chlap vyšiel na balkón, väčšinou v sobotu ráno v pyžame a psa normálne zastrelil. Pif! Puškou.
Potom psa naložil do auta (vôbec nie v rozčúlení, práveže s pokojom totálneho angličana) a odviezol do lesa, kde ho pochoval.
Keď sa vrátil domov, asi si myslel, že si už nikdy žiadneho psa nekúpi. To nám totiž všetkým rozprával. No a potom, o nejaký čas začal rozprávať o tom, že by chcel nejakého psa, lebo mu je smutno. Potreboval by nejakého priateľa. A my sme mu vraveli: Aj tak ho zase zastrelíte. Veď máte v lese celý cintorín priateľov.
Ale Starý Chlap nepočúval, už mal v ruke lístok, už nastupoval na svoj kolotoč.
II. Stolár
V jednom dome žili na dvoch poschodiach dve rodiny. Jedna nad druhou pekne ako v špajzi. Rodina, čo žila na spodnom poschodí bola ešte len malá, začínajúca. Rodina, čo žila hore bola skrz naskrz spráchnivená, volajúca o pomoc a proste prelezená červami.
Začínajúca rodina na spodnom poschodí stále počúvala dupot a krik. Spráchnivená rodina nepočula nič. Počúvali samých seba, stále na seba kričali, facky u nich lietali ako kométy, trieskalo sa dvermi, oknami a tak ďalej.
Spráchnivený manžel bol stolár. Nie naozaj, naozaj bol vodič MHD, ale vo svojom vnútri bol určite stolárom.
Spráchnivená rodina to totiž mala takto: všetci sa hádali. Ale len tak čiastkovo. Ten s tou a ona s iným a tak ďalej. Všeci spolu sa pohádali väčšinou v sobotu pri obede. Začalo to nejakou hlúposťou, ktorá rástla a rástla a rástla. Okolo štvrtej poobede lietali facky, kopance, trieskali dvere a kričalo sa z plného hrda. Potom sa Stolár už fakt naštval, on tu žiť nebude. A keď tu on nebude, ani jeho žena nebude a deti nebudú a na čo to tu celé je a v najväčšom rozčúlení na svete povyhadzoval z okna nábytok. Začínajúca rodina pozerala ako im popred obývačkové okno letí konferenčný stolík, obe kreslá, lampa, komoda a tak ďalej. Týmto sobotná hádka definitívne skončila a mohlo sa ísť spať.
V nedeľu doobeda bolo počuť zhora úplné ticho, len okolo pol jedenástej začal ktosi zatĺkať klince.
Stolár v noci, keď všetci spali naťahal porozbíjaný nábytok z dvora domov. A ráno, keď ho zbíjal dohromady, myslel na to, že toto už nikdy neurobí, nikdy. A do izby vošla jeho žena a úplne potichu mu podala pivo. A potom odišla a prievan dopomohol k tomu, aby buchli dvere. A Stolár si pomyslel: To nemôže zavrieť tie dvere normálne, veď ich zničí.
V skutočnosti ale stál pri pokladnici a hovoril: Jeden dospelý tam, na to ruské kolo.
III. Rande
Zina, ty už nikdy nepôjdeš na rande, vraví Zina sama seba cestou z rande.
Zinin kolotoč vyzerá takto: po otrasnom rande si povie, že na žiadne rande už nikdy nepôjde. A chvíľu aj odoláva. Niekto ju pozve von a ona povie, že nie. Potom niekto iný a ona zase povie nie, ale už nie tak razantne. Potom zabúda a zabúda, až sa dozabúda do štádia, kedy proste prikývne.
Zina, pôjdeš so mnou na pivo?
Sami dvaja?
Hej!
Dobre, pôjdem.
A už sa zase doma líči a oblieka a chystá a kráča po ulici a hovorí si, šak čo, šak uvidíme, možno je to muž môjho života.
(Zina, nerozumiem, na čo to asi tak robíš? Veď vieš, že nie je.)
No a potom tam príde, ale kým kráča, očakávania rastú a rastú a Zinu potom sklame hocijaká maličkosť, pozdrav, to, že chlapík nečíta knihu, kým na ňu čaká, hocičo.
A potom Zina kráča domov a hovorí si, že Zina, toto nerob. Nerob to, veď aj tak s nikým nemožeš chodiť, lebo sa toho bojíš ako ďábel. Zbytočne zabíjaš čas, radšej si si mohla doma kresliť. Ale v skutočnosti viete, čo robí?
Viete, veď som to sem už dvakrát písala.
