Zinine rodné mesto je také, že tu trochu skapal pes. Možnože aj niekoľko psov naraz. Zina má niekedy pocit, že tu psy skapínajú stále, v jednom kuse, na každom kroku. Ani nežmurknete a je to tam. Pred očami vám len tak z ničoho nič skape pes.
I.
Keď pôjdem nabudúce zase večer domov a na zemi bude tak klzko ako dnes a nejaký maniak odpáli petardu, tak sa zase zľaknem. Ale možno to už neustojím ako dnes a normálne spadnem. A spadnem tak divne a nebezpečne, že si od lakťa odtrhnem ľavú ruku. A z toho zvyšku, čo mi ostane pripevnený k telu mi budú trčať titánové šróby. Od samého žiaľu, že teraz sa už fakt nevydám, tam zamrznem a zomriem. A to potom fakt nezávidím tomu človeku, čo ráno niekam pôjde a rozospatými očami uvidí moju mŕtvolu. Ďakujem veľmi pekne, moji milí petardisti.
Ale vážne. Zina nerozumie týmto pyromanským hračkám. Ešte by možno trochu pochopila to, ako sa ľuďom páčia všeliaké tie svetielkujúce a ohňostrojové zázraky, ale akú može mať niekto radosť z toho, že niečo robí hluk ako bomba, na to asi nikdy nepríde...
II.
Rok dvetisícjedenásť je rokom rozchodov. Je to definitívne a potvrdené. Začalo sa to pri mne odvtedy sa rozišlo toľko mojich kamarátov a kamarátok, že to ani nie je možné. Čo je ale naozaj divné je to, že moji kamaráti a ja sme tí, ktorých niekto opustil. Všetkých všetci opúšťajú. Najprv to šlo len tak pozvoľne, ale za posledný mesiac sa rapídne zvýšila opustenosť mojich priateľov. Akoby ich partneri cítili, že rok sa pomaly končí a už nemajú veľa času.
Zina má niekedy pocit, že na ľudí, ktorých má rada, privoláva katastrofy.
Rok dvetisícdvanásť si predstavujem takto: harmónia. Rok príchodov. Každý si nájde svoju najväčšiu lásku vesmírnu a budeme bývalým frajerom poštou posielať bomboniery tatiana a kytice kvetov z vďaky za to, že nás opustili a otvorili nám tak brány do ružových sadov budúcnosti.
Ak sa to nestane, pokrčím celý svet a zahodím do koša.
III.
Zinina mama je najšťastnejšia žena sveta. Prvýkrát v živote má najlepšieho frajera na svete, ktorý jej najviac na svete pomáha a stojí pri nej. Zinina mama teda Zine v poslednej dobe často rozpráva o tom, aké je dôležité sa o niekoho oprieť. A aká je šťastná a tak. Jasné, že je Zina šťastná, že jej mama je šťastná, ale necíti sa pri týchto rečiach veľmi dobre.
ZININA MAMA: Fakt, taká som teraz šťastná ako nikdy v živote...
ZINA: Hm, dobre, ale ja budem navždy sama. Podľa mňa existujú na svete ľudia, ktorí musia byť sami, aby bol vesmír v porádku.
ZININA MAMA: Aha, takže ja sa vnúčat asi nikdy nedočkám, čo?
ZINA: Šak Marek (Zinin brat) bude mať päťsto.
ZININA MAMA: Ale ako môžeš povedať, že nikdy nikoho nebudeš mať?! Veď máš len dvadsaťtri rokov.
ZINA: Veď práve, čím skôr si na to zvyknem, tým lepšie...
ZININA MAMA: Zina, ale ty sa netvár, že neexistuje sex. Sex je podstatná vec a každý ho potrebuje. Ženy, čo nemajú sex sú protivné.
ZINA: Ale veď ja budem mať milión milencov.
(Zinina mama sa asi tak pol minúty tvári, že nič.)
ZININA MAMA: No, to si ma teda potešila!
IV.
Nebudem vianočná kométa.
Zina nebude vianočná kométa, lebo sa necíti dobre. Chce sa zahrabať do zeme a vyrásť ako strom. Napríklad lipa alebo topoľ. Určite nie orech, lebo orechy akurát tak padajú ľuďom na hlavy a tí majú potom otrasy mozgov.
