zina veličková
Darujem za odvoz
Chystáme sa s mamou rekonštruovať byt. Vyberáme dlažbu a kachličky, hrabeme sa vo vzorkovníkoch, vymýšľame si byt.Celé to vonia novotou, vonia to túžbou mať celkom nový život, čistučký a krásny.
špagety sú ku kečupu najlepšia príloha, pretože vôbec nezatienia jeho znamenitú chuť Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, jednoruké zápisky, katastrofy života, praha, NESÚKROMNÉ, ZARADENé
reklama
Zoznam článkov blogera
zina veličková
Jsem tady správně? (3. časť: Bratia Česi)
Československo som veľmi nezažila. (Zažila, ale pamätám si z neho len príhodu, ako mi dvojročnej otcova sestra kúpila po prvýkrát dvojitú zmrzku a ja som sa ňou totálne zababrala a musela som behať holá po dvore, kým mi opraté šaty vyschli na šnúre v záhrade. A ešte si pamätám, ako mi otcova sestra pri ceste domov povedala: ale mamine to nepovieme, dobre? Čo teraz vlastne nechápem, lebo: veď čo je na tom?)Takže si nepamätám, ako to bolo predtým. Neviem, či sme boli bratmi, ako to každý hovorí. Teraz naozaj bratmi sme. Pokiaľ teda beriem to obdobie súrodeneckého spolunažívania, ktoré si z detstva pamätám ako to, keď ma môj brat predstavoval svojm kamarátom nie takto: Toto je Zina Veličková, ale takto: Toto je ... (veľmi vulgárne slovo označujúce ženský pohlavný orgán) Veličková.
zina veličková
Jsem tady správně? (2. časť: Zarábaj keš!)
Keď máte 24 rokov a presťahujete sa na vlastnú päsť do úplne cudzieho mesta, kde poznáte dokopy 5 ľudí (a to ich fakt len poznáte, skrátka, nie sú to kamaráti, ktorým keď o tretej ráno zavoláte, že vám je smutno, pôjdu sa s vami opiť a hulákať po cudzom meste), nemáte totálne žiadne peniaze a ani nikoho, kto by vám ich požičal, musíte si nájsť prácu. Prácičku. Hocičo, len tak na rozbeh. Aj v hypermarkete budem dokladať toaletný papier, aj volakde v bare budem umývať záchody, aj aj aj...
zina veličková
Jsem tady správně? (1. časť: Bývanie)
Pvého októbra som dorazila do Prahy. Mala som najťažší ruksak v histórii ruksakov, plný oblečenia (lebo som v Prahe! musím o seba dbať!), plný topánok (opätky, Zina, chápeš?! O p ä t k y ! ! !), plný kozmetiky, plus jeden plastový pohár 0,5 litra, dve ceruzky 6B, zápisníček, do ktorého si píšem sny, druhý, do ktorého si píšem srandy a zošitok, do ktorého píšem listy osemdesiatročnej Zine. Vystúpila som z kamarátovho auta a... a čo? Nie je to ešte rok, ale takmer by sa to dalo tak brať, pretože som tu už zažila všetky ročné obdobia (niektoré aj viackrát). Keď som maturovala a slávnostne ma vzali na bratislavskú výšku, bola som totálne nadšená, mala som tajný sen odísť niekedy do Prahy. Zdalo sa mi to úplne nemožné a dúhové a vesmírne. A teraz som tu a ... a čo?
zina veličková
Emoušns
Presídlila som sa. Cestou do Prahy vidím pri ceste na nejakej lúke alebo poli alebo čo už to je, kŕdeľ labutí. V kalužiach pátrajú zobákmi. Nechápem, prečo je toľko labutí pri dialnici. Čo tam asi robia? Myslia si, že je to nejaké jazero? Alebo sú len zmätené z toho, že jar neprichádza a neprichádza? Nevedia, kam sa podieť, nikde nie je ani kúsok tepla, nepoznajú zimnú krajinu?
reklama
zina veličková
Pravidlá
Pohltil ma vír internetových dámskych magazínov (tak veľmi ma pohltil a ohlúpol, že som dosť dlhú chvíľu uvažovala, či sa vír píše s týmto i alebo s tým druhým). Zina ma písať bakalárku, poviem vám pravdu. Už je chýba len jedna A4, potrebuje očíslovať strany a napísať si na titulnú stranu názov a číslo študijného odboru. Roboty asi tak na hodinu. Ale urobila to Zina? Jasné, že nie. Radšej si číta zaručené rady do života.
zina veličková
Dievča a pes
Zina raz bola na veľmi nevydarenom rande s takým dychárom. Celé to bolo odsúdené do pekiel už od začiatku, pretože veď viete, aká je Zina, ona vlastne nikoho nechce, len vymýšľa. No a hlavne Zina vôbec vôbec nechce chodiť s dychármi, pretože majú tvrdé pery od trúbenia. Keď bude mať Zina frajera a ten frajer jej dá pusu na čelo, tak chce cítiť nehu a nie dostať otras mozgu. (to už hyperbolizujem, ale v mojej hlave to znie veľmi smiešne, myslí si Zina).Skrátka, šlo o to, že tento dychár sa jej na prvom rande opýtal, čo jej prvé napadne, keď sa povie láska. A Zina odpovedala toto: Pes. Dychár sa začudoval: Pes? A Zina povedala: Áno, pes.A to už bol v podstate koniec rande, Zina sa vo svojej hlave čudovala, prečo sa jej na prvom rande pýta také blbosti a dychár rozmýšľal, čo je to za divnú babu. No a obaja sa vo svojich hlavách rozhodli, že čo najrýchlejšie dopijú a odídu.
zina veličková
Kolotoče
Vo vesmíre sú všeliakí ľudia. Takí, čo majú byť spolu, takí, čo majú byť sami = singláči, takí, čo majú v sebe zakorenené zlo, takí, ktorým to zlo nerobí dobre. Niektorí z týchto ľudí majú v sebe kolotoče. Každý má svoj vlastný kolotoč, na ktorom si fičí, či už celý život alebo len nejaký čas a potom prestúpi zase na iný kolotoč. Chcela by som sem napísať, že každý máme v sebe nejaký kolotoč, ale čo ja možem hovoriť o každom? Kolotočoví ľudia sú takí, čo robia niečo stále dookola. A robia zlú vec, ubližujú iným alebo aspoň sami sebe. Niektorí máme viacero kolotočov, ale takých malých a nenápadných a niektorí majú jeden a to poriadny.
zina veličková
Singláči
Trochu si myslím, že existujú ľudia, čo majú byť sami. Akože navždy. To je vo vesmíre tak. Takisto ako existujú ľudia, v ktorých je zakorenené zlo a potom ešte druhí ľudia, ktorým to zlo nerobí dobre. Lenže tí ľudia, v ktorých je zlo zakorenené, za to nemôžu, je to tak vymyslené kvôli rovnováhe sveta. A teda ani tí, čo majú byť sami za to nemôžu. Tak to proste je. Problém je len v tom, že nikto nevie, čo on vlastne pre vesmír robí a čím udržuje rovnováhu, takže nikto ani len netuší, či má v sebe zlo alebo nie alebo či má byť sám alebo nie. A v tom je možno aj tá zábava. Že to celý život zisťujeme.A týmto ľuďom, čo majú byť sami, ja ich volám singláči, je vlastne samým dobre. Ibaže ľudstvo sa zariadilo tak, že je normálne aby nikto nebol sám. Preto si trochu myslím, že je ľahšie prísť na to, že je vo vás zakorenené zlo ako na to, že ste singláč. Ale ja som na to proste prišla. Som singláčka. A prišla som na to vo svojich dvadsiatichtroch rokoch, takže by ma celkom zaujímalo, čo mám asi tak v mojom živote ešte robiť?, myslí si Zina, keď kráča po ulici.(Na Zine ma najviac baví, ako dokáže uveriť hociakej hlúposti, čo si o sebe vymyslí. -viď. vakuola)
zina veličková
Nebudem vianočná kométa!
V predvečer štedrého večera nebudem ani trochu originálna, keď napíšem, že ma to totálne deprimuje. Že sa necítim ani trochu dobre a že ma asi porazí.Chcem sa niekam schovať. Predstavujem si to takto: celá budem taká maličká, že sa mi svet, ktorý potrebujem, schová pod čajovú šálku. Mám tam takú malú izbičku, príbytok, domček alebo niečo. Mám tam hojdacie kreslo, posteľ, stolík, skriňu, knihy, maliarsky stojan, teplo, všetko. Stropom môjho príbytku je dno čakovej šálky. V tom strope je taký otvor, aký býva na sporiacich prasiatkach. Je uzavretý a otvoriť ho viem len ja. Nie je tam žiadny mechanizmus, stačí len myšlienka. Ten otvor je taký, že čokoľvek z normálneho sveta cezeň prejde, zmenší sa na veľkosť akú potrebujem vnútri šálky. Aj ja sa môžem zmenšovať alebo zväčšovať podľa toho, či chcem byť v skrýši alebo na svete. Jasné, že o tej šálke nikomu nepoviem. Keď budem mať frajera, ani jemu o nej nepoviem, lebo nič nie je trvalé a ja nechcem, aby som potom vnútri šálky mala nepekné spomienky.
reklama
zina veličková
Čo sa komu stalo
Zina dnes opíše veci, čo sa komu stali. Skutočné príbehy zakončené ponaučením. Teraz som totálny Ezop, myslí si Zina. Jasné, že nie je Ezop, nepíše o zvieratách, ale o ľuďoch, akí sú a ako ju to znepokojuje.
zina veličková
Pravda o 25. novembri
Zina sa niekedy na jar, asi v apríli alebo tak, na tento konkrétny dátum úplne upäla. Súviselo to trochu s neuveriteľným smútkom, pocitom totálneho poníženia a terapeutickými schopnosťami Zininej mamy. Zinina mama vie totiž všetko na svete.
zina veličková
Smutnenka
Nemáte niekedy smutné dni? Nieže normálne smutné dni, ale také tie smutné dni, že vlastne ani neviete, čo sa deje? Sedím na posteli a nechce sa mi ani pohnúť. Nieže pohnúť sa niekam preč, odísť do školy alebo čo, proste pohnúť sa v zmysle, že si chcem len poškriabať hlavu. Ale nie. Nejde to. A potom sa zamyslíte nad tým, čo vám vlastne je a zistíte, že nič. (Zina sedela na posteli a uvažovala takto nejak: Zina, veď čo tebe vlastne je? Máš kde bývať, máš čo jesť, nie si úplne na mizine, máš kopec kamošov, v škole to ide, frajera nemáš, ale veď to ani nechceš, lebo si vakuola, tak čo ti je? Čo ti je, Zina?)
zina veličková
Som vakuola
Byť vakuola je to najľahšie na svete. Ak máte čas a neviete, čo so životom. A hlavne vtedy, keď si myslíte, že už ani nemáte šancu byť ničím iným. (A ak nemáš štyridsať a nesedíš doma, zatiaľčo všetci tvoji známi majú normálny život s deťmi a so všetkým, povedala Zinina mama, ktorá teda naozaj vie, ako to na svete chodí.)
zina veličková
O mojom budúcom manželovi
Keď som bola malé decko, mama mi hovorila o tom, že každý na svete má toho svojho pravého, ktorého raz nájde a budú spolu navždy. A mne sa to vtedy zdalo hrozne nepravdepodobné, pretože veď na svete je toľko veľa ľudí a všetci sú všade, tak musia určite existovať aj takí, čo si proste nikoho nenájdu. No a tak som sa v tom útlom veku nejako, nieže rozhodla, ale proste som si tak uvedomila, že ja budem asi z tých, čo sú sami. Ale nebolo mi z toho smutno, brala som to ako holý fakt. Teraz sa s tým musím znova zmierovať. (Ešte je trochu možné, že Zina neverila svojej mame preto, že v tej dobe Zinin otec s nimi dávno nežil a mama sa o Zinu a jej brata starala sama. Ako by jej Zina mohla uveriť, že každý má na svete svoju večnú lásku?)
reklama
zina veličková
V inom vesmíre
Napíšem o tom, ako smiešne sa mi niekedy zdá, že žijem. O tom, že sa sem tam cítim ako v inom vesmíre. Mám presne dva príklady, na ktorých sa celkom bavím. Vy sa možno nebudete. A sú to úplné banálnosti, ako vlastne všetko, čo sa deje.
zina veličková
Rozprávka o 25. novembri
25. novembra bude piatok. Prídem do rodného mesta a pomaly pôjdem domov. Pešo cez centrum. Bude už tma a trochu zima, ale mne to nebude vadiť, lebo vtedy už budem mať nový kabát s kapucňou. Z úst mi bude vychádzať para a bude trochu snežiť.
