I.

Alena bola večer v bare. S kamošmi. Nebola to bohvieaká zábava, ale tak čas nejako plynul. O štvrtej ráno vyhodnotila, že ide domov. Ona už ide. Fakt, už idem, musím, vstávam o ôsmej, mám ešte nejakú robotu zajtra. Veď sa vidíme inokedy.
Alena nebola opitá. Mala úplne triezvu hlavu, len bola trochu unavená, mala ťažký deň a potom šla do toho baru a bolo na ňu toho proste akosi veľa. Na cestu na zastávku si dala 34 minút. Aby sa mohla flákať a dať si po ceste cigaretu. Tú cigaretu si mohla dať ešte pred odchodom v bare s kamarátmi, ale už proste potrebovala odísť. Potrebovala kráčať.

Alena putovala nočnou Bratislavou a prišla na zastávku 14 minút predtým, než jej mal ísť autobus. Tak si sadla na lavičku. Vedľa nej sedel taký pohľadný Pán. Hovorím, že Pán, pretože mal sivé vlasy (ale krásne kučeravé a husté) a obdĺžnikové okuliare, aha a oranžový šál. Napriek tým sivým vlasom by mu Alena netipovala viac ako tridsaťpäť, maximálne štyridsať rokov. Ale to je jedno. Nerozprávali sa. Alena si ho ani veľmi nevšímala.
Všímať si ho začala o malú chvíľku, v momente, keď mu z lavičky spadla taška. A z tej tašky sa vysypali všemožné veci: šesť zápisníčkov, tri perá, dve ceruzky, štyri cedečka, dve dvd, staré noviny, ešte staršie noviny, knižka a bárjaké papiere. Alene to prišlo veľmi vtipné, ale nieže by bol Pán podľa nej hlúpy, skôr v ňom úplne videla seba, pretože takýto podobný je aj obsah jej kabelky a tiež sa jej sem tam vysype (tým sem tam myslím toto: v úplne najnepríhodnejšj chvíli).

Ale pokračujme: Pán začal dávať tie veci do tašky. Ale nie normálne ukladaco, ale tak bárjako to tam pchal, Alena sa na tom smiala, on to tam trepal tak, že mu polovica vecí trčala mimo tašky a keď skončil, nedokázal ju ani zavrieť. Keď skončil, položil tašku na lavičku a Alena si všimla, že ešte jeden zápisníček ostal na zemi, tak ho zdvihla, podala mu ho a povedala: Ešte toto. A on sa poďakoval. A Alena zistila, že má ešte hrozne veľa času, asi tak 8 minút do autobusu a teda si dá ešte jednu cigorku. A Pán sa na ňu díval, tak ho ponúkla. Fajčili tam spolu úplne protizákonne na zastávke a keď dofajčili, Alena, bohviečo ju to napadlo, povedala... teda, radšej to napíšem ako dramatický text, to bude lepšie.
ALENA: Počuj, môžem sa ťa niečo opýtať?
PÁN: Skús.
ALENA: Nemohla by som ti upratať tie veci v taške? Ja sa bojím, že to postrácaš, kým prídeš domov.
PÁN (celkom je zarazený): Ty si sem odkiaľ prišla? Kto mi ťa sem poslal? Ty si z vesmíru?
ALENA (a už mu aj upratuje veci v taške): Jasné, ja som totálne vesmírna.
PÁN: Presne teba som potreboval stretnúť, vieš. Lebo ja stále strácam veci.

No a tak tam sedeli a Alene ušiel autobus a jemu tiež ušiel autobus a tak. Sedeli a rozprávali sa a Alena mala pocit, že je to najlepšie, čo môže byť. Že si s nikým ešte takto nerozumela. Došlo to k tomu, že jej rozprával o ceste do Laosu a ona si spomenula, že jej kamarát doniesol z Laosu hrozne pekný zápisníček a tak mu ho ukázala a on jej povedal, že má krásne písmo. A Alena sa cítila super, lebo jej písmo sa nikomu nepáči, každý povie len toľko, že sa to nedá čítať. No a potom prišlo toto:
PÁN: Počuj a ty máš koľko rokov? Osemnásť?
ALENA: Dvadsaťtri.
PÁN: To mi odľahlo. Vieš, lebo ja som si povedal, že už sa mi nesmú páčiť ženy mladšie ako moja dcéra.
ALENA: A koľko rokov má tvoja dcéra?
PÁN: Dvadsaťjeden.

A Alena si povedala, že tak asi nemá tridsaťpäť - štyridsať, keď už má takú starú dcéru. Ale ešte si aj povedala, že sa fakt s nikým takto dobre neporozprávala. No a rozprávali sa o všetkom: o Petržalke, o Thajsku a o buddhizme, ktorý Pána zaujíma a študuje ho, ale nie je buddhista, len to proste študuje a Alena hovorila, že ju buddhizmus nezaujíma, lebo sa cíti hrozne európsky a teda by to aj tak nepochopila poriadne a jasné, že sa jej ani nechce. No a potom sa ešte povedalo toto:
ALENA: Minule mi jeden chlap tipoval, že mám dvadsaťpäť rokov. Hrozne som bola smutná.
PÁN: No, mne už dvadsaťpäť strašne dávno nikto netipoval. Hádam aj dvadsaťpäť rokov!
A Alena už fakt nevedela a bolo jej jedno, koľko má rokov. A potom povedal ešte, že sa na ňu musí stále dívať, lebo sa bojí, že keď sa pozrie inam, Alena tam už nebude. Trochu si myslel, že Alena je len jeho sen.

No a po hodine a pol sedenia na zastávke v totálnej zime, bolo už pol šiestej ráno. A odohralo sa toto:
PÁN: Alena, ja by som ťa hrozne rád pozval niekam na kávu.
ALENA: Tak ma niekam pozvi. Ale neviem, kam chceš ísť na kávu o pol šiestej ráno.
PÁN: Veď ku mne.
ALENA: No, ale ja musím dnes celý deň rysovať. Nemožem sa trepať sto hodín k tebe a potom zase sto hodín naspäť.
PÁN: Dobre, dáme si kávu a ja ťa zaveziem na intrák.
A Alene v tom momente napadlo, že je to možno jej láska vesmírna. Veď sa ešte s nikým tak super neporozprávala. A v tom momente prišiel jeho autobus.

Tak teda šla, Alena jedna! A on jej celý čas hovoril, aká je vesmírna a že sa mu iba sníva. A Alene sa zdalo, že fakt urobila dobre.
Keď vystúpili z autobusu, chytil Pán Alenu za ruku. Alene bolo odrazu veľmi dobre. Cítila sa v najväčšom bezpečí, aké kedy zažila. Cítila, že by jej s ním mohlo byť dobre, teplo a mäkko.
Trochu sa jej po ceste ospravedlňoval, že má doma neporiadok a Alena sa smiala, lebo ona sa za svoj neporiadok už ani neospravedlňuje.
V skutočnosti ale doma žiaden neporiadok nemal. Alene sa jeho byt veľmi páčil. Mal tam kopu kníh, staré gramofónové platne, plechové krabičky a podobné rárohy, aké sa Alene páčia.

Sedeli v kuchyni a Pán dal variť vodu. Alena by si dala radšej čaj ako kávu, tak varili čaj. Sedela uňho v kuchyni na stoličke a dívala sa na chladničku. na chladničke mal Pán fotky nejakého malého dievčatka.
ALENA: To je tvoja dcéra, keď bola malá?
PÁN: Nie, to je moja vnučka.
ALENA: To tvoja dvadsaťjedna ročná dcéra už má takúto dcéru?
PÁN: No, ja mám ešte jednu dcéru, ale ty o tom nevieš.
ALENA (sa smeje): Veď si povedal, že sa ti už nesmú páčiť ženy mladšie ako tvoja dcéra.
PÁN: No, ale to sa nedalo, tak som to aplikoval aspoň na tú mladšiu.
A Pán a Alena sa smejú. A vtedy zovrie voda. Pán zaleje čaj, ale ani ho nenaleje do pohárov.

Príde k Alene a hrozne ju pobozká. A Alena myslí na to, čo bude asi nasledovať. A povie si, že je to možno fakt muž jej života. najväčšia láska vesmírna a tak. A Alena vo svojej hlave tomu dáva šancu. Dáva tomu šancu a hovorí si: Dobre, tak keď to bude najlepší sex v mojom živote, tak je to asi on. Asi to bude on.
No a ako ju tam bozkáva, odtiahne sa a povie jej: Alena, ja fakt neviem, kto mi ťa sem poslal, ale som mu za to vďačný.
Potom ju znova a znova a znova pobozká a v Aleninej hlave sa ozve: Hm, toto nie sú najlepšie bozky v mojom živote.

Pán sa potom Aleny spýta, či idú vedľa. Alena povie, že dobre. Vôbec nad tým nepremýšľa. Nezdá sa jej to divné. Ľahnú si a on ešte vstane, aby pustil nejakú hudbu. A pustí nejakú romantickú inštrumentálnu hudbu so zvončekmi a píšťalkami a Alena si hovorí: ježiši, toto čo je? A potom si povie, že šak je to jedno, pri sexe aj tak poriadne nemá sluch, čo tam po zvončekoch. Ešte stále je tu šanca, že to bude ten jej manžel, jej muž života, proste, že tento Pán, bude jej láska.

No a tak sa to tam dialo, Alena sa mu prehrabávala v tých hustých sivých vlasoch a nejako sa to celé zvládlo aj s tými zvončekami a píšťalkami na pozadí a Alena si uvedomila toto: definitívne to nebol najlepší sex v jej živote.
Potom bola Alene zima, tak sa zakryli dekou. Spali nahí pod dekou a Alena nemala myšlienky. Vedela len, že toto nie je jej vyvolený muž. Ale nebola z toho smutná, brala to ako holý fakt.

Alena sa zobudila o 9:26, vstala, obliekla sa, umyla si zuby a odchádzala. Myslela si, že sa Pán zobudí, keď robí takýto ranný rámus, ale nezobudil sa. Tak odišla. Vôbec nedomyslela do dôsledkov, že on sa jej nemá ako ozvať, že sa možno nikdy nestretnú, proste mala pocit, že musí odísť a preto odišla. Zavrela za sebou dvere a ani ju nenapadlo pozrieť sa na menovku, ako sa vlastne Pán volá priezviskom.

No a ako tak kráčala ranným mestom, cestovala v rannom autobuse a potom znova kráčala ranným mestom, myslela na to, že je to vlastne tak dobre. Keď on si vlastne stále myslel, že je jeho sen. Veď sen je lepší ako skutočná Alena.

II.

Zina trochu myslí na to, či to nebola len nejaká taká rutina toho Pána. Alebo čo si vlastne mohol myslieť on? Že je Alena len žena zo zastávky alebo mal aj on pocit, že by to mohla byť normálna láska. Možno nie vesmírna, to už nezistíme, ale aspoň taká normálna.

Úplne najviac  svete super by bolo, keby sa ešte nejako stretli. Keby Pán Alene povedal, že je jeho vesmírna žena a pochopil by aj to ako odišla. To by bola druhá šanca na najväčšiu lásku vesmírnu. Ale aká je šanca, že sa to stane, keď je svet taký hrozne neistý a zamotaný? No, nechcem byť skeptická, ale ja si myslím, že žiadna.

A na záver by som chcela prehovoriť do duše celému svetu:
Milí ľudia, ak ste sa chceli rozchádzať, mali ste na tento účel využiť rok 2011 známy aj ako rok rozchodov. Rok 2012 je rokom príchodov, takže ak ešte niekoho, kto mi je blízky, niekto opustí, roztrhám ho jak noviny!
Na svete sú predsa určite pravidlá a ich nedodržiavaním sa dostávame naspäť do jaskýň!

Táto druhá časť článku je oproti prvej značne nesúrodejšia, moja milá Zina.

A Zina to sama sebe odpustila.