A tento smútok ma ťaží. Jasné, že ma ťaží. Veď čo iné by takto smútok robil? A tak chodím po meste, veľkomeste, po chodníkoch a vonku je zamračené a ja neviem, prečo mám tú horkú hrču v hrdle a prečo mám pocit, že sa rozplačem.
A nebude to normálny plač, bude to plač akoby plakalo celé ľudstvo. Ťažoba celého sveta je na Zine. A Zina nevie, nevie, čo to je. Prečo by vôbec mala niekam ísť? Prečo by mala vstávať na budík? Celý svet akoby sa otočil a Zina nevie, ako ho otočiť naspäť. Zina je proste smutnenka. Smutnenka. Bez normálnej príčiny. Zina na seba v duchu nakričí, Zina sa v duchu rozplače, Zina sama sebe dáva v duchu facky. Facka!
Nieže by toto bola novinka. Stávalo sa mi to aj predtým, ale teraz si vravím, že už som na tieto veci asi stará. Stará žena. Nemám sa čo zožierať bez príčiny.
Keď bola Zina na strednej škole, zrazu začala len tak z ničoho nič hovoriť toto: Dajte ma domov. Hovorila to stále. Dajte ma domov. Vždy, keď bolo v triede chvíľu ticho, povedala dajte ma domov.
Po pár dňoch to začalo liezť všetkým na svete na nervy.
"Zina, prečo ty stále hovoríš - dajte ma domov -, keď to tam vlastne neznášaš?" pýtali sa jej ľudia.
No, prečo? pýtala sa Zina sama seba
Aj Zine samej to už liezlo na nervy, ale nemohla si pomôcť. Vždy, keď bolo chvíľu ticho, povedala to. Snažila sa naťahovať každý rozhovor do najväčšej možnej miery, aby to nemusela povedať.
Dospelo to do toho, že Zine už nikto nič nehovoril.
"Dajte ma domov!"
"Drž hubu!"
Ale Zina to nemyslela tak, že ju má niekto dať domov k mame, Zina chcela ísť proste na miesto, kde jej bude dobre. Kde sa bude cítiť ako doma. Na miesto, kde si ľahne na zem a všetky tie ťažkosti budú preč.
Dajmadomov.
Držhubu!
Potom sa so Zinou skoro nikto normálne nebavil, buď sa vypytovala hocijaké hlúposti len aby neviazol dialóg alebo povedala tú odpornú vetu.
Drž hubu, Zina!
A aj sama, v tichu, v najväčšej samote na svete to hovorila.
Dajtemadomov dajtemadomov.
A potom jedného rána namiesto tej hnusnej vety povedala obyčajné ach.
Ale smútok jasné, že nebol preč, len bol potichu. Bol pri mne a ja som nevedela čo to je.
A potom začalo obdobie plačov. Zina plakala stále. pred zrkadlom sa naučila plakať tak, aby pritom nekrivila tvár, aby nevydávala zvuk, len jej tiekli slzy. A príčina? No, kto to vie?
Potom som sa zaľúbila a myslela som, že bude všetko v poriadku. Prestala som písať, prestala som kresliť a myslela som si, že takto to má byť. Ale nemalo. Po chvíli sa absurdné smútky vrátili a bolo to ešte horšie. Nielenže som sa musela pretvarovať pred svetom, ale aj pred ním.
Zina teraz myslí na to, že jej fakt nemá čo byť. A trochu na to, že na tieto výstrelky je už fakt dosť stará. Zina, prestaň s tým a choď spať!
Spánok je ďalšia vec, ktorá mi nejde. Nemôžem zaspať. Vrtím sa v posteli, zamotávam sa do periny a myslím na to, že svet sa mi ani trochu nepáči.
Čo by Zine asi tak pomohlo? Nič. Musí to odísť samo. Možno by len Zina chcela počuť, že v tom nie je sama.
