Pohltil ma vír internetových dámskych magazínov (tak veľmi ma pohltil a ohlúpol, že som dosť dlhú chvíľu uvažovala, či sa vír píše s týmto i alebo s tým druhým).
Zina ma písať bakalárku, poviem vám pravdu. Už je chýba len jedna A4, potrebuje očíslovať strany a napísať si na titulnú stranu názov a číslo študijného odboru. Roboty asi tak na hodinu. Ale urobila to Zina? Jasné, že nie. Radšej si číta zaručené rady do života. pokračovanie článku
Zina raz bola na veľmi nevydarenom rande s takým dychárom. Celé to bolo odsúdené do pekiel už od začiatku, pretože veď viete, aká je Zina, ona vlastne nikoho nechce, len vymýšľa. No a hlavne Zina vôbec vôbec nechce chodiť s dychármi, pretože majú tvrdé pery od trúbenia. Keď bude mať Zina frajera a ten frajer jej dá pusu na čelo, tak chce cítiť nehu a nie dostať otras mozgu. (to už hyperbolizujem, ale v mojej hlave to znie veľmi smiešne, myslí si Zina).
Skrátka, šlo o to, že tento dychár sa jej na prvom rande opýtal, čo jej prvé napadne, keď sa povie láska. A Zina odpovedala toto: Pes. Dychár sa začudoval: Pes? A Zina povedala: Áno, pes.
A to už bol v podstate koniec rande, Zina sa vo svojej hlave čudovala, prečo sa jej na prvom rande pýta také blbosti a dychár rozmýšľal, čo je to za divnú babu. No a obaja sa vo svojich hlavách rozhodli, že čo najrýchlejšie dopijú a odídu. pokračovanie článku
Vo vesmíre sú všeliakí ľudia. Takí, čo majú byť spolu, takí, čo majú byť sami = singláči, takí, čo majú v sebe zakorenené zlo, takí, ktorým to zlo nerobí dobre. Niektorí z týchto ľudí majú v sebe kolotoče. Každý má svoj vlastný kolotoč, na ktorom si fičí, či už celý život alebo len nejaký čas a potom prestúpi zase na iný kolotoč. Chcela by som sem napísať, že každý máme v sebe nejaký kolotoč, ale čo ja možem hovoriť o každom?
Kolotočoví ľudia sú takí, čo robia niečo stále dookola. A robia zlú vec, ubližujú iným alebo aspoň sami sebe. Niektorí máme viacero kolotočov, ale takých malých a nenápadných a niektorí majú jeden a to poriadny. pokračovanie článku
Trochu si myslím, že existujú ľudia, čo majú byť sami. Akože navždy. To je vo vesmíre tak. Takisto ako existujú ľudia, v ktorých je zakorenené zlo a potom ešte druhí ľudia, ktorým to zlo nerobí dobre. Lenže tí ľudia, v ktorých je zlo zakorenené, za to nemôžu, je to tak vymyslené kvôli rovnováhe sveta. A teda ani tí, čo majú byť sami za to nemôžu. Tak to proste je. Problém je len v tom, že nikto nevie, čo on vlastne pre vesmír robí a čím udržuje rovnováhu, takže nikto ani len netuší, či má v sebe zlo alebo nie alebo či má byť sám alebo nie. A v tom je možno aj tá zábava. Že to celý život zisťujeme.
A týmto ľuďom, čo majú byť sami, ja ich volám singláči, je vlastne samým dobre. Ibaže ľudstvo sa zariadilo tak, že je normálne aby nikto nebol sám. Preto si trochu myslím, že je ľahšie prísť na to, že je vo vás zakorenené zlo ako na to, že ste singláč. Ale ja som na to proste prišla. Som singláčka. A prišla som na to vo svojich dvadsiatichtroch rokoch, takže by ma celkom zaujímalo, čo mám asi tak v mojom živote ešte robiť?, myslí si Zina, keď kráča po ulici.
(Na Zine ma najviac baví, ako dokáže uveriť hociakej hlúposti, čo si o sebe vymyslí. -viď. vakuola) pokračovanie článku
Ešte jedna vec sa niekomu stala. V poslednej dobe. A vlastne ani neviem, prečo vám to tu rozprávam. Asi len tak, že svet sa točí a veci sa dejú. pokračovanie článku
Ďalšie skutočné príbehy. Ale neviem, či ich zvládnem zakončiť ponaučením. Uvidíme.
Dobre, nebudú s ponaučením, dnes sa vôbec necítim ako Ezop. Dnes sa cítim len ako obyčajný rozprávač. pokračovanie článku
V predvečer štedrého večera nebudem ani trochu originálna, keď napíšem, že ma to totálne deprimuje. Že sa necítim ani trochu dobre a že ma asi porazí.
Chcem sa niekam schovať.
Predstavujem si to takto: celá budem taká maličká, že sa mi svet, ktorý potrebujem, schová pod čajovú šálku. Mám tam takú malú izbičku, príbytok, domček alebo niečo. Mám tam hojdacie kreslo, posteľ, stolík, skriňu, knihy, maliarsky stojan, teplo, všetko. Stropom môjho príbytku je dno čakovej šálky. V tom strope je taký otvor, aký býva na sporiacich prasiatkach. Je uzavretý a otvoriť ho viem len ja. Nie je tam žiadny mechanizmus, stačí len myšlienka. Ten otvor je taký, že čokoľvek z normálneho sveta cezeň prejde, zmenší sa na veľkosť akú potrebujem vnútri šálky. Aj ja sa môžem zmenšovať alebo zväčšovať podľa toho, či chcem byť v skrýši alebo na svete. Jasné, že o tej šálke nikomu nepoviem. Keď budem mať frajera, ani jemu o nej nepoviem, lebo nič nie je trvalé a ja nechcem, aby som potom vnútri šálky mala nepekné spomienky. pokračovanie článku
Zina dnes opíše veci, čo sa komu stali. Skutočné príbehy zakončené ponaučením. Teraz som totálny Ezop, myslí si Zina. Jasné, že nie je Ezop, nepíše o zvieratách, ale o ľuďoch, akí sú a ako ju to znepokojuje. pokračovanie článku
Zina sa niekedy na jar, asi v apríli alebo tak, na tento konkrétny dátum úplne upäla. Súviselo to trochu s neuveriteľným smútkom, pocitom totálneho poníženia a terapeutickými schopnosťami Zininej mamy. Zinina mama vie totiž všetko na svete. pokračovanie článku
Nemáte niekedy smutné dni? Nieže normálne smutné dni, ale také tie smutné dni, že vlastne ani neviete, čo sa deje? Sedím na posteli a nechce sa mi ani pohnúť. Nieže pohnúť sa niekam preč, odísť do školy alebo čo, proste pohnúť sa v zmysle, že si chcem len poškriabať hlavu. Ale nie. Nejde to. A potom sa zamyslíte nad tým, čo vám vlastne je a zistíte, že nič.
(Zina sedela na posteli a uvažovala takto nejak: Zina, veď čo tebe vlastne je? Máš kde bývať, máš čo jesť, nie si úplne na mizine, máš kopec kamošov, v škole to ide, frajera nemáš, ale veď to ani nechceš, lebo si vakuola, tak čo ti je? Čo ti je, Zina?) pokračovanie článku
Byť vakuola je to najľahšie na svete. Ak máte čas a neviete, čo so životom. A hlavne vtedy, keď si myslíte, že už ani nemáte šancu byť ničím iným.
(A ak nemáš štyridsať a nesedíš doma, zatiaľčo všetci tvoji známi majú normálny život s deťmi a so všetkým, povedala Zinina mama, ktorá teda naozaj vie, ako to na svete chodí.) pokračovanie článku
Ja viem a vlastne všetci vedia, aké je fajčenie úžasne škodlivé. Viem, že na to môžem zomrieť a viem aj to, že sa to k mladej slečne nehodí. Ale keď sama na balkóne pozerám do diaľky (čo teda nie je žiadna diaľka, lebo je tam hneď ohromne vysoká budova), tak mi je skoro najlepšie na svete.
A mám čas si chvíľu poriadne popremýšľať.
(Zina spíše len tak zoznam hocičoho, čo jej v poslednej dobe na cigorke napadlo, dobre? Dobre.) pokračovanie článku
Neviem, či aj vy toto poznáte: potrebujete niečo vedieť, tak sa opýtate. A Niekto vám odpovie. Ale vy to v tom momente zabudnete. No a tak sa to o chvíľu opýtate znova a Niekto vám znova odpovie. Zase to zabudnete. Opýtate sa a niekto vám povie: Zina, toto si sa ma už pýtala. A vy poviete: Dobre a aká bola odpoveď? A Niekto vám po tretíkrát odpovie. A vy to zase zabudnete. A na štvrtýkrát sa už pýtate takto: Počuj, ja viem, že som sa to už pýtala...
(Zina nemá ani za mak pamäti, ale má o tom veľmi milú historku.) pokračovanie článku
Keď som bola malé decko, mama mi hovorila o tom, že každý na svete má toho svojho pravého, ktorého raz nájde a budú spolu navždy. A mne sa to vtedy zdalo hrozne nepravdepodobné, pretože veď na svete je toľko veľa ľudí a všetci sú všade, tak musia určite existovať aj takí, čo si proste nikoho nenájdu. No a tak som sa v tom útlom veku nejako, nieže rozhodla, ale proste som si tak uvedomila, že ja budem asi z tých, čo sú sami. Ale nebolo mi z toho smutno, brala som to ako holý fakt. Teraz sa s tým musím znova zmierovať.
(Ešte je trochu možné, že Zina neverila svojej mame preto, že v tej dobe Zinin otec s nimi dávno nežil a mama sa o Zinu a jej brata starala sama. Ako by jej Zina mohla uveriť, že každý má na svete svoju večnú lásku?) pokračovanie článku
Napíšem o tom, ako smiešne sa mi niekedy zdá, že žijem. O tom, že sa sem tam cítim ako v inom vesmíre. Mám presne dva príklady, na ktorých sa celkom bavím. Vy sa možno nebudete. A sú to úplné banálnosti, ako vlastne všetko, čo sa deje. pokračovanie článku
25. novembra bude piatok. Prídem do rodného mesta a pomaly pôjdem domov. Pešo cez centrum. Bude už tma a trochu zima, ale mne to nebude vadiť, lebo vtedy už budem mať nový kabát s kapucňou. Z úst mi bude vychádzať para a bude trochu snežiť. pokračovanie článku
Dnes opíšem jeden z najvtipnejších zážitkov, čo som počas môjho pobytu v nemocnici zažila. Paradoxne, ide o operáciu. Nikdy predtým ma nikto neoperoval a tak som nemala ani potuchy, čo sa so mnou bude diať. Tento blog je presne pre takýchto ľudí, aby vedeli, čo ich čaká a že to vlastne nie je nič hrozné. pokračovanie článku
Pokračujem v zápiskoch rozmaznanej, rozpačmanej slečinky (rozpačmaná neviem, čo je, ale celkom sa mi to páči, asi začnem tvoriť pod pseudonymom Zina Rozpačmaná). Priznávam, že doteraz som zámerne zatajila isté skutočnosti, nie však preto, aby som vyzerala ako úbožiatko, ku ktorému sa zlí zlí zdravotnícki pracovníci chovali ako ku kusu mäsa. Zatajila som ich preto, že v čase, o ktorom som písala, mi neboli známe. Keby som vtedy vedela to, čo viem dnes, asi by mi nebolo tak nepríjemne, ale nevedela som. Keby som sa vedela vrátiť v čase a povedať Zine spred dvoch týždňov to, čo viem teraz, nebolo by tej Zine tak nepríjemne a nemusela by toto tu spisovať. Lenže stroj času zatiaľ neexistuje a ak by existoval, povedala by som radšej tancujúcej Zine, nech sa vyhýba tomu miestečku, kde je čosi rozliate, lebo spadne, rozdrví sa a bude po zábave. pokračovanie článku
Pokračujem v jednoručnom opisovaní peripetií spôsobených tancom na nie veľmi suchej dlážke v bare v meste K.
V prvej časti som opisovala udalosti okolo môjho prijatia do nemocnice v meste Z. Zarazilo ma, ako mi všetci známi, ale aj neznámi, píšu, že mi veria, že to tak skutočne bolo. Takéto absurdity by som si ťažko vymýšľala. pokračovanie článku
Po niekoľkoročnej odmlke znova začínam písať.
Môj kamarát Michel Tournier, francúzsky spisovateľ, vo svojej knihe Kráľ tmy opisuje príbeh autoopravára Abela Tiffaugesa, ktorý popri tom všetkom, čo robí, spisuje tzv. zlovestné ľavoruké zápisky. Sú to myšlienky, ktoré by pravá ruka nikdy nenapísala.
Ja budem spisovať jednoruké zápisky. V bežnom živote je normálne, že človek píše jednou rukou, ale skúste niečo urobiť na počítači:O).
Moje jednoruké zápisky budú reflexiou všetkého, čo sa deje okolo mňa (počnúc slovenským zdravotníctvom, končiac tým, ako sa mám asi tak obliecť, keď sa nemám čím). pokračovanie článku
špagety sú ku kečupu najlepšia príloha, pretože vôbec nezatienia jeho znamenitú chuť
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
